TVOJA DOKONALOSŤ MÔŽE DRVIŤ ĽUDÍ NAVÔKOL

            Môj syn mal trinásť rokov. Bolo viac ako jasné, že dospievanie ho valcuje. Z iskrivého a činorodého chlapčeka sa takmer zo dňa na deň stala tenká tyč. Jeho prirodzená energia poklesla z dvestodvadsať voltov na desať, jeho telo vyčerpané rastom pôsobilo hranato. Svoju matku uvádzal do zúfalstva svojou lenivosťou a sestry do rozpakov svojimi nemiestnymi vtipmi. Ja som ostával pokojný – ale iba do dňa, kedy zo školy prišla správa: „Zlepšiť správanie a prístup k práci. Postup do ďalšieho ročníka neistý.“
            Manželka mi pripomenula, že ja som hlava rodiny, oficiálna autorita a naznačila mi, že požiadať triedneho učiteľa o schôdzku by som mal ja. Vôbec sa mi do toho nechcelo. Aby som povedal pravdu, moja práca televízneho producenta stravovala všetku moju pozornosť a slabý prospech môjho syna sa mi zdal iba okrajový problém. Predať nový film ma vždy vzrušovalo, ale stretnutie s učiteľom – to naozaj nie je nič pre mňa. Ale manželka na mňa tlačila, a tak som stretnutie dohovoril.
            Bolo nás tam viac rodičov. Triedny učiteľ je prívetivý muž so šedivými vlasmi a láskavým hlasom. Podľa mojich detí má v škole vynikajúcu povesť. Všetci ho majú radi.
            Posadil som sa oproti nemu. Zrazu som pocítil ostych. Sotva som vyjadril obavy ohľadom nášho syna, on ma prerušil: „Radšej vám to poviem hneď. Váš syn nemá nijaké väčšie problémy. Do ďalšieho ročníku prejde určite. Trochu sme mu však chceli tými poznámkami nahnať strach, pretože má tendenciu sa flákať.“
            Týmto by mohol náš rozhovor skončiť. Ale ja som zrazu pocítil potrebu s oným mužom sa porozprávať. Hovoril som s ním otvorene a bez váhania o problémoch pri výchove našich detí i o tom, aké chyby urobil pri mojej výchove môj vlastný autoritatívny otec. Sebadôveru, ktorú som mal, považoval za niečo nežiaduce a preto po nej šliapal, aby ju ako nezdravý neduh zničil. Preto ja nechcem urobiť podobné chyby pri výchove syna takým istým prístupom, ktorý mňa ochromoval. Na druhej strane som priznal, že v mojom prípade deštruktívna autorita, ktorú som musel znášať, mi paradoxne umožnila vyrásť.
            Ten dobrý muž mi načúval. Jeho pohľad bol pre mňa povzbudzujúci. Zrazu ma však prerušil: „Pane, keď sa na vás pozriem, pôsobíte sebaisto. Z vašej osobnosti vyžaruje veľa energie, veľa prirodzenej sily, ľahko hľadáte slová. To všetko akoby protirečilo nedostatku sebadôvery, o ktorom ste pred chvíľou hovorili.“ Zrazu zmĺkol. Kam tým mieri?
            Medzi nami sa rozhostilo bezradné ticho, ktoré som si ja však netrúfal prerušiť. O chvíľu pokračoval: „Váš syn musí z vašej strany pociťovať významný tlak, i keď vy si to nemusíte uvedomovať. Denne má pred sebou príklad silného otca, ktorý vie dobre hovoriť a darí sa mu to, na čo siahne. Neporaziteľný hrdina. Tento príliš dokonalý obraz ho možno ťaží podobne ako vás ťažila autorita vášho otca. Bolo by dobré, keby ste so synom viac rozprávali, aby zistil, že aj vy ste človek, ktorý má svoje pády a neúspechy...“
            Vľúdny muž sa na mňa usmeje. Myslím, že skončil. Áno, je to koniec nášho rozhovoru.
            Prišiel som na toto stretnutie plný horlivosti, pripravený biť sa – a domov sa vraciam s prekážkou v krku, bez toho, že by som vedel, čo ma v tomto rozhovore tak hlboko zasiahlo. Psychologický pohľad učiteľa mi pripadal až príliš zjednodušený, ale cítil som, že som stretol niekoho vľúdneho a možno spravodlivého. Dobrého človeka.
            Slzy mi vhŕkli do očí. Čo sa to so mnou deje? Bol som na chodníku sám. Zastavil som sa a poriadne som sa nadýchol.
            Keď sa vrátim domov, hneď vojdem do synovej izby, aby som sa s ním porozprával. Neviem, pre koho z nás to tento raz bude užitočnejšie.

(zdroj: Thierry Bizot: Anonymný katolík)